Z histórie Fintíc

Chotár obce

Skôr ako by sme začali hovoriť o dejinách, vráťme sa ešte na chvíľu k chotáru Fintíc. Chotár sa rozprestiera na severovýchodnom okraji Šarišskej vrchoviny na prvom brehu rieky Sekčov, osem kilometrov severoseverovýchodne od Prešova. Stred obce leží 270 m nad morom a v celom chotári je to 254 až 740 m.

Dominantou chotára je vrch Stráž vysoký 740 m. Má svoj zvláštny tvar a už prvá písomná správa o Finticiach ho spomína na jeho názov je veľmi starý - slovanský.

Jednotlivé časti chotára tiež ľudia pomenovali a ich názvy často skrývajú v sebe svoju históriu. Pozrime sa na nich bližšie a vymenujeme si ich tak, ako nám to vo svojej kronike z roku 1935 zanechal Jozef Kolarčík - Fintický, duchovný rodák z Fintic, ktorý tu ako učiteľ a kantor pôsobil od roku 1918 do svojej smrti v roku 1961.

"V chotári obce nachádzajú sa tieto názvy honov:"Záhumnia" - hneď za záhradami, alebo za stodolami, v ktorých sú humná, odtiaľ majú názov. Od záhumnia na sever sú "Pagdomy". Nižej Záhumní na juh sú "Konopiská", na tom poli sa pestovalo kedysi veľa konopí. V dolnom rohu Záhumní je " Sadek", kde kedysi bola vysádzaná záhrada. Od Konopí a Korošov na sever je "Bilo het", odvedené asi od toho, že tu častejšie úroda býva slabá a zničená živelne a Šarišan to povie "Vybilo het". Východne od týchto pod pastviskom, je dolina zvaná "Nadveď". Od tzv. Trusovho jarku po Malový jarek sú "Dlhé", pretože sú tu pozemky veľmi dlhé aj v skutočnosti. Za spomenutým jarkom sú "Malé". Nad Malami je "Zadná úboč" - pastviská a na západ od toho je kopec "Maglec". Na Maglecu nachádza sa tzv. "Palkanina skalka", kedysi z tejto istý Palkanin spadol a zabil sa. V Magleci je aj "Ostrá skalka", ktorá je veliká, oddelená od hory a celá sa hýbe, ak človek na ňu stane. Potom príde na severozápad "Kikapa" - "Kamenná brána". Je to priesmyk do Tulčíka, kde je vytesaný prechod do skál, umelo urobená brána, čo ľud povie z maďarského "Kökapu". Na západ je "Varhed" čo znamená "Hradný vrch". /Je to miesto bývalého slovanského hradiska./ Pod Kamennou bránou sú tzv. "Močidlá", kde ľudia dávno močili ľan a konope. Za týmto na západ sú "Karníže" a pred tými na juh sú "Kucery" odvodené asi od mena Keczer, nakoľko Keczerovci skutočne tu hospodárili. Od týchto honov na západ sú tzv. "Aďagaše", z maďarského slova aďag, čo znamená žltú hlinu tehlársku, lebo v doline tu ozaj tehli pálili. Vyššie Aďagašov sú "Vinice", kde sa dávno pestovalo hrozno. Na západ od týchto honov sú "Diosery". Nad Vinicami a Diosermi je les "Šom" správne "Drienkovec", lebo tu sa rodí mnoho drienok. Za Diosermi cez hraničnú cestu je "Kočarný jarek" a pole pod lesom pri studni je "Košiar". Tu dávno i teraz obyčajne košarujú juhasi obce, tu majú koliby a vyrábajú syr. Od Košiara na západ je "Menetíž", odvedený od deľby "mene tiž - mne tiež". Naproti Menetížu na juh je "Odálka", čo znamená bok - stranu, stranôčku. Za Odálku na západ je "Bockodál" - Bocková strana. Tu hospodárili Bockovci. Naproti Bockodalom je " Fürés", maďarské slovo znamenajúce pílu, podnik na spracovanie dreva. Skutočne tu dávno píla ja bola a bola majetkom veľkostatku. Za Odálkou na západ tiahne sa kopec akoby nanosený "Kakov". Vrch Kakov nie je prirodzeným, ale umelým nahromadením kamenia i zeme z doby avarskej. Od Odálky na západ sú hony "Martonsögy" čo sa môže nazvať "Martinov uloh. Martinku". Na západ od toho je "Bochta". Za Bochtou je len zvaný "Hudačka". Je tam studienka so zázračnou vodou: kto sa z nej napije musí tancovať, lebo počuje hudať - hrať. Čarovná moc vody pominie len večer po západe slnka. Studienku volajú tiež "Tancuľka". Blízko Hudačky na sever je "Bodaš". U studienky Tancuľky sú "Tri chotáre". Striedajú sa tu Prešov, Veľký Šariš a Fintice. Od Bodáša na sever sú "Hurky" - dva kopce a medzi nimi je "Vlčí dol". O tomto sa rozpráva, že tu do vykopanej jamy chytali vlkov. Pod Vlčím dolom na západ v lese sú "Kanášske studne". Od týchto studní vyššie je "Filagoria" - kde bola dávno vystavená Filagoria a tu strávilo panstvo čiastku roka najmä v dobe poľovačiek. Blízko Filagórie na úpätí Strážu je studienka, u ktorej sa Stráž každoročne na Veľký piatok otvorí a vtedy komu je milo, môže si toľko zlata nabrať koľko chce. Za týmto nasledujú "Riparty". Za Riparty na sever je vrch "Malnáš", čo znamená slovensky "Maliniak", miesto kde sa maliny rodia. Na východ je "Baráthura" - "Rehoľnícky vrch". Od tohto smerom na východ je "Moďoroš" - "Lieskovec", lebo tu sa rodia lieskové oriešky. Pri ceste vedúcej do Surdoka sú ešte na Fintickom poli "Podutataly" čo znamená, že pán asi niekomu pôdu tam dal. Pod Palkaninou skalkou sú polia zvané "Köveše", kde ľud každoročne je nútený veľa kamenia zozbierať, ktoré zrazom a jarnými lejákmi z Magleca sa nahrnie a preto tieto polia správne boli by po slovensky "Kamence". Od Kecerov na východ pod Maglecom sú "Išpánvede", čo je "Išpánová dolina". Jeden z vlastníkov Fintíc aj išpánom - županom skutočne bol. Iný zvláštny jav je tzv. "Podkova" v lese Šom. Podkova má podobu ozajstnej veľkej podkovy. Je to nahromadené množstvo kamenia takmer rovnakej veľkosti. Veľká Podkova je široká 120 m. Pri "Veľkej podkove" je aj "Malá podkova" široká asi 25 m a je tiež vulkanického pôvodu. Ľudia vravia, že na Podkove jakživ žiaden strom nerástol.

Studienok je v chotári viac. Tri z nich majú aj liečivú vodu. Pod Kakovom a pod Šomom sú studničky s vodou, ktorá je dobrá od lámania /lieči reumatizmus/. Pod Varheďou je voda, ktorá lieči oči."

Či sú tie studničky liečivé ešte aj dnes, ťažko povedať. Isté však je, že mnohé zo studničiek stratili bodu a preto je tu voda vzácna.

Odkiaľ majú Fintice meno?

Je veľmi pravdepodobné, že názov Fintíc je slovanského pôvodu. Vznikol z osobného mena./To sa zriedkavo používalo až do 14. Storočia./

Názov Finta, ktorý sa používa v písomnostiach je už jeho maďarizovaný tvar. To pôvodné osobné meno mohlo patriť azda niektorému vlastníkovu, alebo ináč významnému človekovi, alebo...

...je tu ešte jeden prameň informácií o živote Slovanov.

Nie je historický. Zavše však skrýva v sebe zrnko pravdy. Sú to povesti. Jedna z nich hovorí o slavianskom bojovníkovi Finčikovi, "ktorý založil Finčice i Slanú", a po ktorom má naša obec meno./?/

Veľmi mnoho vložil Pán Boh tej prírodnej krásy so Slanských vrchov. Údolia, doliny, potôčky a riečky -všetko sa tu tak pestrí v krásnom obraze prírody nášho drahého Slovenska. Veru, kedysi bolo dobre tej našej Slovači pod Slanským pohorím. Mali dosť chleba, mlieka, medu, kaše, statku i zlata, no soli nadovšetko. Zo šíreho, ďalekého okolia sem do Slanských hôr, chodili ľudia pre soľ. Veď všade po týchto horách bolo jej hojnosť. Tu Slovákom sa žilo šťastne a blažene. Dlhé roky i vedy pokoj vládol týmto krajom a Slováci tešili sa božskému požehnaniu a šťastnému životu.

Za touto šťastnou a pokojnou dobou prišla na náš slovenský národ doba zlá a ukrutná. Doba plná náreku a otroctva. Prišli v tieto kraje "Obrimi" /Avari/ a zotročili slovenský ľud. Ich pevné hrinky /kruhovité hrady/ dlhé roky boli postrachom úbohých Slovákov. Nejeden slovenský brat vykrvácal pod krvavým mečom krutých Obrimov. Obrimi podmanili Slovákov, ktorých dlhé roky držali v otroctve. Slovenský ľud im musel robotovať na roľách, lúkach a v horách. Stavali mosty a vo vojne Slovákov hnali do boja v prvých radoch. Kto by nebol chcel ísť, toho zavraždili. Slovenská krv tiekla za cudzie, avarské plemä. Slovenská sila tratila sa v cudzích záujmoch a tak hynul Slovák v porobe avarskej, či ako to náš ľud volá - obrimskej. Všade v podsalanskom kraji zavládol smútok. Nebolo počuť po lúkach slovenský spev a hudáci tiež nehrali viac na strunici. Ľudia hovorievali si, že zavládla krajom "mura". Perún sa hnevá a všetky sudičky zobral z nášho kraja. Niet nikoho, kto by uprosil boha, ktorý sídlil na vrchu Veľkého Kameňa. Dietky mreli, lebo vraj dedili len staré dušičky, ktoré zhynuli prv. Ako by sa bolo vyvinulo decko. Iní hovorili, že zlá a ukrutná pani Izra chodí po kraji a berie deti. Na Chlume často horeli ohne, kde boli spaľované mŕtvolky úbohých dietok. Dosť, dosť vytrpel náš národ od Avarov, ktorí strážili tento bohatý kraj. Menovali ho i "Predstrážou" a zemou " vyzvedačov". Obrimom sa viedlo dobre, ale Slováci hynuli. Dobre sa viedlo avarskej Izre, ktorá mala hrinky na Kysaku, v Žipove, pod Hradovou, ale ani s jedným týmto nebola spokojná. Chcela mať hrad, ktorý by sa leskol na slnku a farbu menil pod lúčmi. Chcela mať hrad priezračný, do ktorého by svetlo vnikalo cez steny. Chcela mať hrad, ktorý by bol stavaný z najdrahšieho kameňa. Chcela mať hrad taký, od ktorého by všetci ľudia boli závislí a bez ktorého by žiaden človek nemohol žiť. Mnohí, mnohí si lámali hlavy nad žiadosťou Izry, ale nič nemohli vymyslieť, z čoho by ten hrad mal stáť. I zmyslela to roztopašná Izra, z čoho má sa stavať jej nádherný hrad. Pod Koritou na úpätí Slanej vykopávali veľké a krásne štvorce kamennej soli. I zapáčili sa Izre tieto priezračné, lesklé kocky a umienila si, že zo samých takýchto kvádrov dá si vystavať zámok. Ako myslela, tak i urobila. Zakázala vyvážanie tejto soli a nesmeli z nej predať ani jedného zrnka nikomu. V kraji soľ sa míňala, ale miesto nej nová soľ sa neprivážala. Ľudia z ďalekých krajov museli sa prázdni vracať domov, lebo Izra nechcela dať nikomu viac, ani jednu jedinú hrudku soli. Zámok sa staval, ale dostavať ho nemohol nikto. Čo bolo cez deň postavené, to sa v noci zvalilo. Ľud nemal soli a preklínal Izru. Ľud chcel jesť, ale hoci i mal hojnosť chcela, nemohol ho jesť, lebo bol pečený bez soli.

Už, už tonul slovenský národ pod bremenom otroctva, keď prišiel chýr, že Slaviani zvíťazili nad Avarmi. Samo, francúzsky kupec, vedie Slavianov do boja, boja víťazného. Do zeme "Vyzvedčov" poslaný bol slávny slavianky bojovník Finčik, ktorý vyslobodil z moci Obriomov podsalanskú Slovač. Rozváľal avarské hrinky na Kysaku a Hradovej. Zaujal avarský hrad v Žipove a so svojimi bojovníkmi tiahnul i na zlostnú Izru, ktorá mala svoj soľný hrad pod veľkou Koritou. Národ sa hrnul do tábora osloboditeľovho a Finčík, bol vítaný po celom okolí slávnostne. Keď Finčík došiel až na dve míle cesty od soľného hradu Izry, rozložil sa táborom, lebo padala noc. Smädné, ustaté a hladné vojsko čoskoro zaspalo ,len jeden bojovník nemohol spať. Bol to vodca Finčík, ktorý rozmýšľal o boji s Izrou. Blúdil v tmavej noci po tábore. Bojovníci však sa nebudili. Volal na nich, trhal ich zo sna, ale ani jeden sa neprebudil. Všetkých zakliala Izra. I pustil sa Finčík hustou horou. Nohy mu však tiež meraveli čoskoro musel ostať stáť, akoby prikutý k zemi. V očiach sa mu počalo iskriť a videl, akoby v diaľke poletovali drobulinké mušky, svetlonosky. Čím bližšie priletovali tieto mušky, tým svetielko vzrastalo. Čo ďalej, to bolo väčšie a krajšie. Finčík len zrazu videl pre sebou stáť krásnu horskú vílu a okolo nej poletovali utešené Rusalky. Nevedel, čo sa to deje. Počul však príjemný hlas krásnej víly, ktorá mu radila: "Na vezmi tento meč a opáš si ho". Ako to Finčík urobil, hneď mu prišla sila naspäť a počal byť veselý. Víla však mu ďalej hovorila, aby vyšiel hore na ten kopec a tam nájde jeden veľký kameň. Pod týmto kameňom je malá studnička, z ktorej nech naberie vody do svojej helmice a s tou nech poumýva vojakov. Keď mu toto všetko Víla porozprávala, zmizla zas v diaľke v maľučké svetielka.

Finčík dlho nerozmýšľal. Vyšiel na vrch, našiel tú studničku. Ako však počal odvaľovať ťažký ten kameň, voda sa vyvalila takým veľkým prúdom, že mu hneď nohy podrazila a kameň vypadol mu z ruky. Nabral chytro vody a šiel do spiaceho tábora.

Keď prišiel do tábora, videl strašný obraz. Jeho vojsko ležalo ako pobité a po ňom plazilo sa množstvo žiab a rakov. Nevedel, čo má prv robiť. Či čistiť vojakov od žiab a rakov, či osviežiť ich vodou. Ako však jednému osviežil tvár tou vodou, hneď skočil a bol zdravý. To urobil i druhému, tretiemu a tak mnohým. Tí, ktorí už boli vzkriesení, nosili vodu a kriesili iných. Finčíkovo vojsko stálo zase statné ako hora.

Svitol pekný deň. Slnko vyskočilo a svojím krásnym svetlom zalialo celú krajinu podsalanskú. Vojaci boli hladní, ale už nebolo času na jedenie, lebo Izra chystala veľký odpor. Museli sa ponáhľať do boja. Popri ceste však nahádzané bolo mnoho chleba. Hladní vojaci pospiechali pre chlieb, aby ukojili svoj veľký hlad. Ktorý však sa len dotkol tohoto chleba, ostal stáť ako zmeravený. Finčík však vytiahol meč a každý ten chlieb pretínal mečom. Chlieb sa premieňal na skaly, ktoré posiaľ ľud volá bochnicami.

Vojsko išlo, išlo, ale k soľnému zámku ukrutnej Izry prísť nemohlo. Hovorí sa, že išli tri dni a tri noci. Izra všetko pozaklínala, čo sa len zakliať dalo. Rusalky a Víly pomáhali slávnemu vojsku Finčíkovmu. Keď sa konečne dostali na Veľký Milic, pred nimi sa ukázalo strašné divadlo. Do údolia sa valila hrozná voda zo všetkých strán a Perúni bili do Izrinho soľného zámku, ani nejaké krupobitie.

Izrin zámok zmizol a v ňom zahynula aj Izra, posledná ukrutnica Obrimov. Na miesto, kde zámok stál, je dnes jazero. Hlboko pod zemou vraj stojí prepadnutý soľný hrad Izrin, ktorý sa ustavične topí vo veľkej vode. Popod Slanske hory táto slaná voda vyviera, aby ľudia nemuseli kopať soľ na Izrin zámok. Solivar, Soľ, Slaná sú tiež pramene z Izry. V samej Izre je plno žiab a rakov, ktoré obľahly vtedajšie Finčíkovo vojsko.

Finčikovo vojsk navrátilo sa pod ten samý vrch, pod ktorým ich zakliala Izra. Vyšli ku studničke. Ale tej už nebolo. Voda sa prepadla úplne. Len kameň ešte podnes leží podopretý na tom mieste, kde bola kedysi studnička. I umienil si Finčík, že na tom mieste postaví hrad, ktorý bude útočišťom všetkým Slovákom tohto okolia, ktorí boli vyslobodení spod jarma Obrimov. Ľudia od radosti, že boli oslobodení z otroctva avarského, s veľkou usilovnosťou postavili hrad Slanú, ktorého ruiny podnes stoja a upomínajú na slávneho vodu Slaviana Finčíka, ktorý dlhé roky panoval na tomto hrade.

Fintická farnosť a farári

Na XV. Všeobecnom cirkevnom sneme vo Viedni v rokoch 1311-1312 bola nariadená zbierka pápežských desiatkov. Jána XXII. Nariadil aj uhorskému kléru, aby boli desiatky vyzberané, lebo práve Uhorsku túto zbierku stál odkladalo. Kráľ dovolil vyberať desiatky až po tom, čo mu sľúbili, že tretia čiastka bude jeho. Pápež poslal dvoch kolektorov, ktorí si rozdelili krajinu na polovicu. Pomáhali im subkolektori. Vyberalo sa dvakrát do roka počas šiestich rokov 1332-1337.

Kolektori prišli aj do Fintíc. Zápisy z týchto desiatkov sú najstarším svedectvom o existencii farnosti vo Finticiach. Z ich zápisov sa dozvedáme:

v roku 1332 "Tiež Pavol kňaz z Fintíc nezaplatil, pretože je nový, ale má povinnosť zaplatiť jeho predchodca Andrej".

Kňaz Pavol tu pravdepodobne iba zastupoval farára Andreja, ktorý tu bol farárom aj v nasledujúcom roku.

Druhý zápis "Tiež Andrej kňaz v Fintíc ohodnotil desiatok svojho benifícia na osem grošov a nie viac, ktoré zaplatil".

V roku 1333 "Tiež Andrej z Fintíc zaplatil šesť grošov.

Toto boli teda prví známi farári vo Finticiach. Aj v roku 1493 sa spomína tunajší farár. O ďalších osudoch našej farnosti sa dozvieme trochu ďalej.

Rekatolizácia, zánik farnosti

V roku 1662 vymiera rod Darholcovcov. Fintice sa dostávajú pod vplyv rodu Pethö. Začínajú sa náboženské polemiky. Fintice sa znovu stávajú katolickými. Zároveň však prestávajú byť farnosťou.

Koncom 17. storočia sa vicežupan Šarišskej župy Alexander Keczer stáva vlastníkom polovice Fintíc. Požiadal františkánov v Nižnej Šebastovej, aby slúžili veriacim vo Finticiach.

Starý kostol

Keď jágerský biskup Barkoczy v roku 1749 ohlásil správcovi šebastovskej farnosti úmysel vykovať v jeho farnosti vizitáciu, vyhotovil si farár "Krátke prestavenie stavu farnosti", ktoré bolo odovzdané biskupovi pri príležitosti vizitácie. Aj samotní vizitátori si urobili zápis z kanonickej vizitácie. Z týchto dvoch zápisov je nasledujúci opis kostola:

"Kostol je založený neznámym fundátorom a nevieme aký je starý. Je zasvätený Božej Rodičke navštevujúcej Alžbetu. Postavený je z kameňa spolu so sakristiou a sanktuáriom. Je klenutý. Klenba je prerazená na mnohých miestach v sanktuáriu a sakristii. Je skorou ruinou. Pri kostole je cintorín a je obkolesený múrom. Oltáre sú tri - jeden väčší a dva menšie. Väčší je navštívenia Panny Márie a bočné Bolestnej Panny Márie a svätého Antona Paduánskeho. Na hlavnom oltári v bohostánku je uchovávaná Sviatosť na naliehavosť pána Samuela Dessewffyho. Sviatosť sa uchováva v čistote a je uzamknutá, ale nie je tam svetlo. Sú tam portatilia: v jednom sú relikvie sv. Pankatia kresťanského mučeníka, konsekrované biskupom Alexandrom Mariassym, druhé je tiež ním konsekrované s relikviami sv. Urbana. Tretie - troch kresťanov sv. Iluminati, Liliori a Reparati a to bolo posvätené biskupom Gabrielom Erdödym.

Posvätné náradie: medená monštrancia pozlátená a ozdobená striebrom, kalich s veľkou paténou pozlátený, ktorý bol ukradnutý v čase revolúcie, cibórium so sviatosťou, 2 cínové krčiažky, 16 drevených svietnikov, 6 ornátov... slovenský kancionál a Evanjeliár, krstný prameň, v ktorom sa však posvätená voda nezachováva /neboli sme už farnosťou/. Je tu kamenný chór s novým organom a veľmi starobylý pozitív.

Kostol má dve veže: jednu malú drevenú na najvyššom bode kostola a jednu murovanú na priečelí. Vo veži je uložený hrob Kristov, drevený, kde sa zvyknú konať obrady vo Veľký piatok. Vo veži visia 3 požehnané zvony. Zvonia počas pohrebov a nič sa za to neplatí.

Fundácia kostola tu nie je, ale čo sa týka potrebných vecí, tie sa získavajú za plody včiel, ktorých je tu 11 úľov. Kostolníkovi je zverená starostlivosť o kostol a o príjmy. Žid Jozef je zvonárom. Dom farára je dosť biedny. Obýva ho organista a kantor - Martin Novakovič - dobrý a vzorný muž. Užíva 2 polia, ktoré patria k fare a je pozbavený odmeny. Na poli smerom na juh je kríž s Kristom, postavený Stanislavom, kedysi obyvateľom Fintíc. Na severnom poli je murovaná kaplnka so sochou sv. Donáta, mučeníka, od neznámeho fundátora.

Vráťme sa ešte na chvíľku ku kostolu. Nie je známe, kedy a kým bol postavený. Bol však zasvätený navštíveniu Panny Márie. Tento sviatok bol pre celú cirkev zavedený v roku 1389. Úctu tohoto sviatku rozširovali predovšetkým františkáni, ktorí ho vo svojej reholi slávili už od roku 1263.

Ak bol starý kostol zasvätený tomuto sviatku od postavenia /za predpokladu, že sa jeho patrocínium nezmenilo napr. po reformácii, čo je však veľmi málo pravdepodobné/, mohol byť tento kostol postavený niekedy začiatkom 15. storočia, čo by spadalo do čias priaznivého rozvoja vtedajšej dediny. Ak to bolo tak, nebol to potom prvý kostol vo Finticiach. Fara sa totiž spomína už v roku 1332 / tá tiež mohla byť založená ešte skôr, rok 1332 je len prvou písomnou správou o nej/. Fara je predpokladom, že tu stál aj kostol, ešte starší ako tento opisovaný. Z toho vyplýva, že terajší kostol je už asi tretí fintický kostol. Kde stál úplne prvý kostol a komu bol zasvätený nie je známe. Tento opisovaný stál na tom istom mieste, kde terajší.

Veľkú poškodenosť kostola možno pripísať pohnutým časom kuruckých vojen a pustošeniam. Nezachovali sa ani pôvodné oltáre. Tieto opísané boli asi dielom tunajších veriacich. Odráža sa v nich veľká ľudová zbožnosť a to úcta Bolestnej Matky na Slovensku veľmi rozšírená a úcta sv. Antona Paduánskeho ako ochrancu stratených vecí. Veď nakoniec aj všetka starostlivosť o kostol prešla do rúk veriacich, keď už farára nebolo.

Nový kostol

V roku 1775 konal biskup Esterházy kanonickú vizitáciu v Šarišskej župe. Vtedy našiel vo Finticiach už novopostavený kostol, ktorý tu stojí dodnes a vizitátori o ňom zaznamenali toto:

"Vo filiálke Fintice je kostol z pevného materiálu v roku 1755 založený slovutným županom Samuelom Dessoffym de Czernek a posvätený Janom Kellerom, dištriktuálnym vícearcidiakonom ku cti Blahoslavenej Panny Márie navštevujúcej Alžbetu. Kostol je ozdobený štyrmi oltármi s portatiliami. V tabernákule je Sviatosť, každú sobotu sa zvykne obnovovať. Pred bohostánkom nepretržite horí lampa. Z láskavosti slávneho pána župana sa hostie môžu nosiť chorým. Apoštolské odpustky boli tomuto kostolu udelené 2.júla 1774. Pri tejto príležitosti v popoludňajších hodinách je verejne vystavená k úcte veriacich. V kostole sú relikvie rôznych svätých. Kanonik Keller ich uložil do relikviárov, uzatvorené sa uchovávajú, ale bez autentickosti. Je tu tiež oltár, ktorý je privilegiálny našim dekrétom opatrený".

Privilegiálny oltár bol oltár, o ktorom sa verilo, že duša v očistci, za ktorú sa na tomto oltári odslúži sv. omša získa úplne odpustky a dostáva sa hneď do neba. Obe tieto výsady, apoštolské odpustky a privilegiálny oltár /v celej šebastovskej farnosti ich mal len fintický kostol/ zabezpečil pre kostol jeho zakladateľ Samuel Dessewffy. Dnes sú tieto privilégia zrušené.

"Krstiteľnica je uzavretá a kľúč je uložený v sakristii... V kostole je kazateľnica, potom chór, na ktorom je vkusný organ. V murovanej veži visia štyri zvony. Tri sú požehnané. V kostole je krypta, ktorá je ešte prázdna. Posvätné nádoby kostola : má dva kalichy strieborné pozlátené so svojimi paténami, strieborný pacifikál ....veľmi drahocenné rúcha - 5, feriálnych rôznych farieb - 7 ... Čo sa týka vecí potrebných pre kostol, stará sa osvietený pán zakladateľ".

Samostatná kaplánka

Samostatná farnosť bola už dlho minulosťou. Samuel Dessewffy sa však pokúsil o zriadenie samostatnej kaplánky. Jeho žiadosť zaslanej na biskupský úrad však nemohli vyhovieť. Ale táto snaha sa predsa len stala skutočnosťou. V roku 1788 bol páter Vincent Brusini, neskorší gvardián kláštora v Šebastovej, jágerským biskupom ordinovaný za kaplána v mieste Fitntice. 1.11.1788 zaviedol tu knihu dôchodkov kostola a tiež matriky, lebo od vtedy sa zápisy o Fintičanoch nenachádzajú v šebastovských matrikách. /Objavili sa tam znovu až v roku 1813/.

V roku 1803 bol za kaplána ordinovaný páter Venantius Jankovský, vikár konventu. 4.5.nasledujúceho roku odchádza z tejto kaplánky do Terne. Kaplánka bola koncom tohto roku vrátená do spravovania konventu. V tomto roku - 1804 - sa z jágerskej diecézy vyčleňuje a vzniká nové biskupstvo - Košické.

Bratia františkáni spravovali Fintice až do roku 1960. Počnúc týmto rokom stali sme sa filiálkou Záhradného, čím sme až dodnes. Košické biskupstvo, pod ktoré od roku 1804 patríme, sa v ro ku 1995 stalo arcibiskupstvom.

Škola

Traduje sa, že v roku 1797 bola dedinčanmi postavená stará kantorská škola. Miestny veľkostatok - patrón - dal k tomu stavebný pozemok 468 siah a záhradu k tomu 486 siah. Školu postavili z kameňa, pokrytá bola slamou.

Vyučovalo sa v izbe, v ktorej boli lavice okolo stien. Stred izby bol voľný a posypaný drobným pieskom, do ktorého sa písalo. /Bolo to ako dnešná tabuľa./ Deti písali na kamenné tabuľky, ktoré držali na kolenách. Až do roku 1849 sa písalo iba takto do piesku. Do školy chodil kto chcel. Nebola povinná. Chodilo sa len vtedy, keď nebolo roboty doma alebo na poli.

Začiatkom tohto storočia to už bolo ináč. Pozrime sa, z čoho sa vtedy učilo. V školskom roku 1918/1919 - učebnice: Vyučovací jazyk - miesto čítanky Biblia, ktorá bola v slovenskej reči písaná. Počty - príklady zo všedného života. Vlastiveda - najbližšie okolie a vyznačené Slovensko na maďarskej mape červenou ceruzkou. Prírodopis - v podobe rozpráv podľa maďarských príručiek. Spev - národné pesničky slovenské. Dejepis - v podobe rozpráv podľa časopisov. Mluvnica /pravopis/ - podľa príručky Alan Glosz.

V ďalších rokoch sa vyučovanie dopĺňalo z rôznych časopisov. Po roku 1921 to už boli učebnice, napísané pre jednotlivé predmety.

Ešte jeden pohľad na Fintice ....

.... tentokrát očami odborníka - historika umenia. Objektom pohľadu bude fintický kostol a kaštieľ.

Dominantou obce Fintice je komplex kaštieľa a kostola na vyvýšenine v strede obce. Terajšiu podobu získal v rokoch 1750-1755 a neskoršie v 19.storočí.

Obec Fintice vznikla ako potočná radová dedina. V priebehu stáročí sa vyvinula do dnešnej podoby. Jej doložené historické pramene uvádzajú, že pred r. 1272 bola obec osadou kráľovských strážcov hraníc /súpis pamiatok/. Tento písomný doklad korešponduje s výsledkami umelecko-historického výskumu kaštieľa. V suteréne dnešného kaštieľa bola objavená stavba, ktorá aj keď nie je istý celkový rozsah, je dokázateľne podstatne staršia, ako ostaté stavebné etapy vývoja kaštieľa a jeho celého komplexu. Úzke strieľňové okná, úzke dvere, vyúsťujúce do východnej strany veže, goticky tvarované, lomené oblúky klenieb a rozsah terajších suterénnych priestorov predpokladá najstaršiu stavebnú etapu v architektonickom stavebnom vývoji. Toto sídlo už pravdepodobne neslúžilo pôvodným strážcom hraníc, lebo tí odišli pred r. 1272, ale bolo pravdepodobne sídlom prvého majiteľa Fintíc, ktorý je listinne doložený, šľachtica zo Slavónska, komesa Gudu. Je však viac ako pravdepodobné, že toto prvé sídlo bolo budované na mieste pôvodnej strážnej veže. Obranný charakter zdokumentovaných znakov je jednoznačný.

Začiatkom 16.st. sa majiteľom stávajú Darholcovci. Oni vlastnili majetok ešte v druhej polovici 16.st. Predpokladáme, že oni dali rozšíriť pôvodné gotické sídlo do renesančnej podoby. Vtedy kaštieľ v duchu renesančnej idey harmónie, dostal novú formu. Bola dostavaná druha veža, smerom ku dnešnému kostolu. Klenby v prvom nadzemnom podlaží sú typickou ukážkou renesančných klenieb so styčnými lunetami. Takéto klenby sa nachádzajú vo všetkých kaštieľoch v Šarišskej župe. Renesančne tvarovaný stĺp v dnešnej hale - vstupnom priestore, má charakter dórskeho stĺpa a okolo neho bolo umiestnené pravotočivé schodisko na druhé nadzemné podlažie. Také isté dva stĺpy boli objavené aj v dnešnom objekte reštaurácie /bývalá voliareň/ na západ od kaštieľa, ale rozmerovo menšie. Na pätkách a hlaviciach boli nájdené zbytky tehlovočervenej polychrómie. Počas výskumu boli objavené aj stieľňové otvory a zbytky oblúkovitej atiky. Renesančné úpravy boli robené dva razy. Prístavbou východne veže sa z jednovežového objektu stal dvojvežový, predpokladáme, že atika sa uplatnila v celom novovzniknutom tvare stavby kaštieľa. Pramenné materiály navodzujú nepriamo domnienku, že staviteľmi tejto druhej renesančnej fázy mohla už byť rodina Dessewffyovcov, ktorá sa spomína ako majiteľ už v prvých desaťročiach 17.st. Architektonické nálezy pôvodných neskororenesančných kamenných ostení na východnej veži, potvrdzujú tézu vývoja objektu.

Impozantná, a nie menej finančne nákladná, bola baroková prestavba celého areálu. Prestavba a dostavba pôvodných plochých trámových stropov na mohutné barokové korýtkové klenby s bohatou štukovou výzdobou páskového ornamentu, prestavba schodiska, dostavba hospodárskych krídel na východnej a západnej strane, dostavba severného krídla. To sú len najhlavnejšie práce rozsiahlej prestavby. Aj táto, slohovo označovaná ako baroková, má dve fázy. Druhá fáza výstavby komplexu fintického kaštieľa, súvisí s menšími dostavbami v kaštieli a veľkou stavebnou aktivitou významného predstaviteľa rodu, šarišského župana Samuela Dessewffyho. Kostol so spojovacou chodbou ku kaštieľu, bol podľa údajov postavený v rokoch 1775-1778, vysvätený až po dokončení interiérovej výzdoby v roku 1778. V tej dobe bola strecha prestavaná na mohutný manzardový typ s veľkými komínmi. Technické vymoženosti boli realizované aj akýmsi ústredným kúrením s teplovzdušnými kanálmi. V suteréne bola zriadená kanalizácia, ktorou sa odvádzala voda z vodojemu, tiež vybudovanému pre potreby kaštieľa.

Jednoloďový a jednovežový kostol s apsidou na východnej strane a spojovacím krídlom a chodbou na západnej strane prepojený s kaštieľom. Bol postavený na miesto staršieho kostola. Dosť netypické je aj situovanie kostola pod dominantným kopcom v centre obce v čase, keď rozloha kaštieľa nebola taká rozsiahla.

Výzdoba a architektonické tvaroslovie exteriéru je už neskorobarokové, až rokokové. Najmä v štukovej výzdobe okien na spojovacom krídle, kde nájdeme doteraz zachované páskové ornamenty s rokokovými prekrajovanými mriežkami.

Vstup do kostola je na južnej strane cez barokový portál, ktorý má v supraporte bohaté tvarovanie. Nad ním je umiestnený rodový erb Dessewffyovcov. Exteriérová výzdoba kostola je skromná, sústreďuje sa na vystupujúce štukové pilastre, zdôraznené farbou. Interiér kostola je zaklenutý pruskými klenbami, bohato zdobenými štukovými rokokovými ornamentami, ktoré lemujú aj korunnú rímsu. Architektonicky dôležitým detailom je kamenné, pravouhlo tvarované ostenie-portál vstupu do sakristie. V klenáku je uvedený rok 1754. Interiéru dominuje hlavný oltár, viažúci sa k patrocíniu kostola Navštívenia Panny Márie. Po bokoch sú umiestnené oltáre sv. Jána Nepomuckého a sv. Jozefa. Nad západným vstupom umiestnený chór s orgánom, tvoria vzácny slohovo neskorobarokovo-rokokový súbor zariadenia kostola. Bočný oltár sv. Jozefa je typicky ikonologicky zaradený do komplexnej neskorobarokovej až rokokovej výzdoby celého kostola. Sv. Jozef bol deklarovaný za patróna Rakúska v roku 1675 pápežom Klementom X., na podnet Leopolda I. Postupne sa jeho kult pretransformoval na ochrancu rodiny. Veriaci mali a majú vždy k sv. Jozefovi úctu. Nájde sa len málo kostolov, kde sv. Jozef ako patrón chýba. Na oltári vo Finticiach je sv. Jozef ústrednou postavou oltárneho obrazu. Malého Ježiška nedrží na rukách, ale je k nemu sklonený v opatrovníckom geste. Aj takto neznámy autor obrazu vyjadroval pestúnsky vzťah sv. Jozefa k malému dieťaťu-Ježiškovi. Kompozícia obrazu je jednoduchá a stred tvorí nahé telíčko dieťaťa objímajúce sv. Jozefa v jemnom detskom geste. Výraz sv. Jozefa je priam posvätný a vyjadrený je aj láskavým priklonením svojej hlavy k hlávke dieťaťa. Obraz je osadený v bohatom zlatom rokokovom ráme. Po stranách oltára sú dvaja svätci. Sv. Anna drží v rukách knihu s rozradostenou tvárou, akoby učila čítať Pannu Máriu, svoju dlhoočakávanú dcéru, ktorá bola predurčená priviesť na svet Spasiteľa. Postava sv. Joachima je pootočená smerom k nebesiam, v ďakovnom výraze tváre a očí. V rukách drží pastiersku palicu ako symbol jeho pokorenia v chráme, dobrovoľného vyhnanstva a neskoršieho radostného návratu. Tento oltár je v spodnej časti pod obetným stolom riešený ako grotta s ležiacou sv. Rozáliou. Táto svätica je uctievaná zo začiatku len vo svojej vlasti na Sicílii, v Palerme. Žila v 12.storočí, na kráľovskom dvore, ako dvorná dáma kráľovnej. Nespokojoval ju život na výslní a v blahobyte. Utiahla sa do kláštora, vo svojej snahe žiť nábožne. Ale ani tento život jej nebol dosť asketický. Odišla do pustatiny a žila pustovníckym životom. Tam zomrela, a bola aj pochovaná. Pri vypuknutí moru v Palerme sa našli jej ostatky /v roku 1624/ a preniesli ich do Palerma. Od toho dňa skončila morová epidémia. Jej atribútmi sú jaskyňa a veniec bielych ruží. Rozáliin kult sa rozšíril do ostatnej Európy najmä vďaka jezuitom, ako ochrankyne pred morom. Táto skutočnosť zaiste ovplyvnila aj ikonologickú výstavbu tohto oltára. Skĺbenie jednotlivých postáv, navonok nesúrodé, sa nám v takýchto súvislostiach javí ako veľmi hlboko duchovne a emotívne zoradené, viažuce sa k hlavnému oltáru Navštívenia Panny Márie, ale aj k udalostiam v Uhorsku./Tu tiež v r. 1713, zúrila veľká morová epidémia./ Oltár je doplnený bohato tvarovanými rokokovými hlavicami stĺpov a baldachýnom s malými postavami anjelikov a drapériami. Oltár sv. Jána Nepomuckého je koncipovaný ako oltár, vo svojej vrchnej časti. Dolná polovica plní funkciu kazateľnice. Svojou architektonickou formou je skĺbená so schodmi kazateľnice, vyúsťujúcimi smerom k hlavnému oltáru. V najvrchnejšej časti oltára - kazateľnice je baldachýn. Z vnútornej časti je umiestnená holubica, ako symbol Ducha Svätého, po vonkajších stranách obrúbený šatkou a malými putti- anjelikmi. Baldachýn vo vrchnej časti je vyzdobený bohatými rokokovými tvarmi, nepravidelne sa vydúvajúcimi s bohato zláteným okrajom, dominantou a ukončením baldachýnu. Ústredný motív oltára, prestavuje sv. Jána Nepomuckého, namaľovaného neznámym majstrom. Ikonologicky predstavuje typické zobrazenie českého svätca, v tomto období, veľmi obľúbeného. Pozoruhodný osud Jána Nepomuckého, spovedníka kráľovnej, ktorý pod hrozbou smrti /podľa legendy/ odmietol prezradiť spovedné tajomstvo kráľovskému manželovi s nie najčistejším svedomím. Fakty z histórie však ukazujú na neoblomnosť a zásadovosť v otázkach viery a cirkvi. Nebol ochotný znášať mocenské zasahovanie do svojich biskupských práv. Po dosť dlhých sporoch dal kráľ Václav IV. Jána Nepomuckého zviazaného hodiť z pražského kamenného mosta do Vltavy. Podľa legendy nad miestom jeho utrpenia sa objavilo 5 hviezd, ktoré označovali miesto, kde je mučeníkovo telo. Po vytiahnutí z vody pochovali kňazovo telo. Jeho hrob bol uctievaný od začiatku. Neskoršie boli ostatky prenesené do katedrály. Pred kanonizáciou bol hrob otvorený a pri manipulácii s lebkou bol nájdený kus hmoty. Odborná komisia konštatovala, že táto hmota je udivujúcim spôsobom zachovaný, svätcov jazyk. Celý proces uctievania Jána Nepomuckého sa veľmi rýchlo rozšíril. Jeho svätorečenie bolo 19.marca 1729, v Lateránskej bazilike v Ríme.

Dokončenie rímsko-katolíckeho kostola vo Finticiach v r. 1755 dokazuje, že sa úcta k tomuto svätcovi veľmi rýchlo rozšírila po celom Rakúsko-Uhorskom mocnárstve. Sv. Ján Nepomucký je na tomto obraze znázornený v hnedom rúchu, ale s kráľovským plášťom, podšitým červenou látkou /farba kráľovského purpuru/ a veľkým hermelínovým golierom. Okolo hlavy má päť hviezd. Zvláštnosť ikonografického zobrazenia je v netypickom zobrazení svätca v kráľovskom plášti, a zároveň v hnedom-kajúcnickom šate. Jediným tradičným atribútom je kríž, ktorý drží v ľavej ruke. Pravou rukou žehná. Doplňujúcimi svätcami, po oboch stranách obrazu sú sv. Peter a Pavol so svojimi atribútmi. Celý komplex je doplnený neskorobarokovými a rokokovými detailmi, s polychrómiou a zlátením. Oltár tvorí dominantné postavenie vo vyústení ľavej strany chrámovej architektúry. Zároveň je pendantom pravej strany, v týchto miestach rovnako ukončenej chrámovej lode do presbytéria, v ktorom je umiestnený hlavný oltár. Hlavný oltár vo Finticiach je umiestnený v apside chrámu. Svojou architektonickou a sochárskou výzdobou je kombináciou dvoch typov oltára. Baldachýnového, ktorý je zriedkavejší a používal sa viac v období vrcholného baroka na Slovensku, a kombinácie rokokového drapériového oltára. Tento typ je známy z Dómu sv. Martina v Bratislave. Oltárny komplex fintického kostola je dômyselne komponovaný na stred apsidy, tvorí dominantu jeho interiérovej výzdoby. Celá ikonologická výstavba sa viaže k ústrednému motívu oltára obrazu Navštívenia Panny Márie. Vertikálna kompozícia začína prirodzene dolu, od menzy s nádstavcom, riešeným s veľmi dekoratívnymi rokajovými rezbárskymi prvkami. Svätostánok je zatvorený, s priestorom pre Sviatosť oltárnu. Dekoratívny, nepravidelne tvarovaný otvor je vo vrchole zvýraznený rokajom. Po oboch stranách Svätostánku sú relikviáre, tiež v bohatých rokokových rámoch. Vedľa nich sochy anjelov v miere nadživotnej veľkosti. Čiastočne s dynamickým pohybom tela a drapérie. Tváre sú modelačne klasisticko insitného charakteru. Obaja smerujú symetricky k oltáru v adoračnom geste, so zloženými rukami. Sochársku kompozíciu tvoria zemskí patróni sv. Štefan a sv. Ladislav, uhorskí králi.

Sv. Štefan, prvý uhorský kráľ. Misionár, šíriteľ kresťanstva. Založil niekoľko biskupstiev a arcibiskupstiev. Po mnohých bojoch o uhorský trón zavládol mier a Štefan požiadal pápeža, aby mu slávnostne zveril uhorskú krajinu, a povolil založiť desať biskupstiev. Pápež mu poslal posvätenú kráľovskú korunu a kríž. Socha na hlavnom fintickom oltári je námetom inšpirovaná legendou, podľa ktorej sv. Štefan keď obrátil celú krajinu na kresťanstvo, ponúkol svoju korunu Panne Márii. Presne tento výjav je zachytený v nádhernom úprimnom geste. Táto časť je z celej sochárskej výzdoby najzdarilejšia. Podľa niektorých znakov je možné usudzovať, že ju vyrezal oveľa zručnejší majster, ako ostatné sochy. Čiastočne barokovo spracovaná drapéria a expresívna nadsádzka vo výraze tváre, hovorí o nadanom majstrovi.

Sv. Ladislav, na pravej strane oltárnej kompozície, je podstatne statickejší, kompozične jednoduchší.

Po Štefanovej smrti a po smrti jeho syna Imricha dlhých 40 rokov sa krajina zmietala v mocenských bojoch. Keď sľachta zvolila za kráľa Ladislava, musel bojovať aj proti vonkajším nepriateľom a nielen budovať svoju krajinu. Najnebezpečnejší boli Kumáni. Podľa najrozšírenejšej legendy zachránil dievčinu pred únosom, keď sa ju pokúsil uniesť Kumán. Toto víťazstvo akoby predznamenalo aj ďalšie víťazstvá nad nepriateľom. Od tejto doby sa mu darilo kraľovať v prospech svojej krajiny.

Svätci-zemskí patróni, boli nielen vznešenými prototypmi schopných, bohabojných, spravodlivých kráľov, ale boli aj ochrancami chudobných a všetkých obyvateľov kráľovstva. Rozšírila sa mienka, že keď sa starali o svojich za života, budú sa o nich starať aj po smrti. Budú vyprosovať milosť a pomoc pred biedou, hladom, chorobami. Najmä, už spomínané morové, epidémie boli veľkým postrachom obyvateľstva.

Svätý Ladislav obyčajne býva znázorňovaný vo vojenskom brnení, s vojenskou sekerou a kráľovskou korunou. Takto je znázornený aj vo Finticiach. Sochárska výzdoba oltára pokračuje plynule do architektonickej výstavby oltára cez štvoricu stĺpov. Toto kombinovanie architektúry, maliarstva a sochárstva je typické pre obdobie baroka a vytvára veľkú optickú ilúziu priestoru.

Bočné polia medzi stĺpmi sú riešené drapériou, v strede je umiestnený veľký obraz, ktorý tvorí dominantu celého oltárneho komplexu. Je umiestnený v rokokovom vyrezávanom pozlátenom ráme. Nad ním je koruna uhorských kráľov podobná tej, ktorú má na vankúši sv. Štefan. Je nesená malými anjelíkmi-putti, ktorí sedia na volutách a rokajových výzdobách. Koruna tvorí baldachýn. Tento typ oltárneho ukončenia je typickým pre obdobie baroka a bol často používaný v Čechách, Rakúsku a na Slovensku. Pod baldachýnom, v strede medzi obláčikmi a cherubínmi, ktorí symbolizujú nebo, je svätožiara sa monogramom Panny Márie. Je zaujímavé, že v náväznosti na ikonologické vyjadrenie v soche sv. Štefana, je uhorská koruna vo vrchole oltára ako koruna Panny Márie- Kráľovnej, aj ako koruna prijatá od svätca. Panna Mária mala dominantné postavenie v strednej Európe. Uhorsko bolo Regnum Marianum. Máriiným kráľovstvom.

Obraz, ktorým je určené patrocínium fintického kostola, tvorí dominantu oltárnej kompozície. Celkové poňatie kompozície, pozadia a celkového podania prezentuje klasicistické stvárnenie. V tomto čase ešte nie je známi autor obrazu. Jasnejšie stanovisko môže priniesť výsledok reštaurátorských prác.

Novozákonný námet navštívenia Panny Márie Alžbety, matky sv. Jána. Bola to Alžbeta, ktorá povedala Márii "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho". Obyčajne býva námetom len dvojica žien, ktoré očakávajú narodenie dieťaťa. Zachariáš, manžel Alžbety, je v tomto výjave zobrazovaný skromnejšie. Celý výjav je však podaný epicky presne. Každá postava vyjadruje svojim postojom, výrazom tváre, gestom rúk, presne to, čo opisuje v evanjeliu. Mária počúva, Alžbeta hovorí, Zachariáš mlčí. Je viditeľné, že autor maľoval podľa nejakej predlohy, pričom v snahe interpretovať vlastný výtvarný názor, nerešpektoval vlastnosti kompozície. Pozadie obrazu situoval do imaginárneho sídla, ktorého architektúra je antikizujúca, obľúbená v období klasicizmu. Oltár je od doteraz neznámeho autora.

Obraz je osadený v bohato tvarovanom rokokovom drevenom vyrezávanom ráme. Ojedinelé je umiestnenie malieb v rokokových kartušiach, ktoré sú súčasťou rámu. Námety sú z Máriinho života.

Celý komplex oltára je doplnený dvoma bohato tvarovanými svietnikmi na trojnožke.

Vznik nového kostola vo Finticiach podmienil aj dôstojné vnútorné vybavenie a objednávku nových bohoslužobných nádob. Nie sú presne zdokumentované bohoslužobné nádoby, ani ich počet, ani ich tvar. V určitých materiáloch sa spomínajú, ale uvedený je len počet.

Kalich, paténa a monštrancia sú predmetmi, ktoré sa používajú pri bohoslužbe. Liturgické predmety, ktorými boli dopĺňané staršie kostoly, alebo boli zariaďované nové kostoly, prirodzene boli veľmi vzácne, vyhotovené zo zlata a striebra. Kostolná liturgická výbava fintického kostola pozostáva z dvoch monštrancií, troch kalichov a niekoľkých patén.

Monštrancia, ktorá sa už nepoužíva, je rokoková. Jej umelecko-historické zaradenie môžeme predpokladať do roku vzniku kostola. Patrí do okruhu slncových monštrancií, ktoré boli veľmi obľúbené v období baroka. Avšak táto, fintická, má znaky aj rokokového štýlu. Nepravidelnosť rokajovej výzdoby. Tvar sa skôr približuje trojuholníku ako ikonologickému vyjadreniu sv Trojice a je vytvorený z nepravidelných tvarov lúčov. Túto časť tvorí základný vonkajší obrys. Je z pozláteného striebra. Pred touto vrstvou je predsadená tepaná strieborná vrstva s dekorom liatych rokajov a nepravidelne tvarovaných mušlí, vo vrchole vyúsťujúcich do baldachýnu. Zasklenú schránku bez lunuly lemuje strieborný pozlátený predsunutý rámik. Monštrancia má niekoľké znaky z monštrancie z Dómu sv. Martina v Bratislave.

Kalich tvarovo a námetom môžeme zaradiť do toho istého obdobia. Má kruhovú nohu, bohato dekorovanú tepaným figurálnym námetom s troma anjelmi s kalichom, rebríkom a palmovými ratolesťami, doplnený akantovými listami. Driek kalicha má hruškový nódus. Kupa je dekorovaná podobne ako noha. Postavičky anjelov však majú v rukách iné atribúty-rebrík, klásky, kríž a Veronikinu šatku. Výška kalicha je 22 cm.

Ďalší kalich má šesťlaločnú nohu. Svojim tvarovaním a umelecko-remeselným spracovaním je pravdepodobne starší, ako predchádzajúci kalich. Šesťlaločná prelamovaná noha s gravírovaným dekorom v ktorom je zakomponovaný monogram Márie. Na tenkom diečku, nodus v tvare hrušky. Kupa kalicha je ozdobená košom, s prestrihovaným rastlinným ornamentom. Kalich je z pozláteného striebra, kôš je strieborný. Tento kalich má zvláštne zloženie. Gravírovaná noha pripomína svojim výtvarným podaním renesančné kalichy (Bardejov, sv. Egídius, Štvrtok na Ostrove).

Tvarovo najstarším sa javí kalich s prelamovanou a podkasanou nohou. Na drieku má nó dus v tvare hrušky a hladký, v hornej časti tesne pri okraji, mierne vypnutý. Je z pozláteného striebra, výška 21 cm.